O zážitky a skúsenosti z tejto krajiny sa so študentmi Katedry andragogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela podelil
27. septembra 2017 hosť Doc. Ing. Vladimír Štollmann, CSc., PhD. z Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene v pobočke knižnice na Fončorde.
Doc. Ing. Vladimír Štollmann, CSc. je docentom na Katedre lesnej ťažby, logistiky a meliorácií, Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene. Profesionálne sa zameriava na oblasť mechanizácie a automatizácie lesníckej výroby, v ktorej vydal okolo 200 publikácií. Je autorom 16 patentov a nositeľom Ceny Jána Bahýľa 2010. Viacero článkov publikoval i v humanitnej oblasti. Patrí medzi zakladateľov vzájomnej spolupráce medzi Technickou univerzitou vo Zvolene a Severo-východnou federálnou univerzitou M. K. Ammosova Jakutsk.
Je spoluautorom knihy
Jakutské Oloncho, (autori: Vladimír Štollmann - Vladimír Laubert - Mária Laciková) ktorá vznikla najmä vďaka rozvíjaniu akademických mobilít medzi národmi.
Kniha zoznamuje čitateľa s Jakutskou republikou, s krajinou nekonečných priestorov s nedotknutou prírodou. Počtom malý jakutský národ si aj v globalizovanom svete dokázal zachovať svoju identitu a dodnes je nositeľom jedného z najstarších náboženstiev na svete. Hlavná pozornosť autorov je sústredená na tradičnú jakutskú kultúru, ktorú reprezentuje mýtický epos Oloncho, ktoré bolo v r. 2005 uznané UNESCOM za „majstrovské dielo ústneho nemateriálneho dedičstva ľudstva“.
Oloncho sa spolu s diamantmi a mamutmi stalo doslova značkou krajiny. V súčasnosti prakticky všetko - kultúru, vedu, zdravotníctvo a aj priemysel reálne ovplyvňuje. Jakutská inteligencia tu odviedla veľký kus práce, ktorý si zaslúži našu úctu a pozornosť.
Vladimír Štollmann o tom hovorí:
„Ministerstvo kultúry premenovali v Jakutsku na Ministerstvo kultúry a duchovného rozvoja, zriadili Divadlo Oloncho, v ktorom sa hrajú výhradne inscenácie z Oloncha, zriadili šamanské kliniky atď. Národným hudobným nástrojom je drumbľa (po jakutsky chomus), ktorú praktický každý Jakut nosí zavesenú na krku ako šperk. Náš folklór je jednoznačne krajší. Máme krajšie kroje, krajšie piesne, krajšie tance. Ale v súčasnosti sa už aj na toto pozerám inakšie. Ich tance znázorňujú správanie sa zvierat. Nie sú síce také pekné ako naše, ale je v tom veľký prejav úcty k prírode. Alebo ich piesne. Sú v nich zvuky z tajgy – húkanie sovy, zavíjanie vlkov, dupot koní, či tlkot srdca. Nuž na prvé počutie to na mňa nepôsobilo veľmi pekne. Keď som si ale začal uvedomovať, že oni sa so svojim spevom vlastne snažia s týmito zvukmi ladiť, tak to vo mne prebudilo záujem.“
Samotná kniha je určená širokému okruhu čitateľov: študentom, učiteľom, turistom, zástupcom firiem alebo tým, ktorí chcú do Jakutska vycestovať za poznávacím, študijným alebo obchodným účelom a aj všetkým, ktorí sa zaujímajú o vieru starých Slovanov.
Príjemným spestrením rozprávania boli i ukážky hry na fujaru a píšťalku v podaní pána Jaroslava Škodu ale aj čítanie pútavých ukážok zo spomínanej knihy.
Soňa Šóky
